Artefiletika považuje umeleckú tvorbu detí len za prvý poznávací krok, na ktorý má nadväzovať druhý krok: reflexia a dialóg medzi deťmi, resp. pedagógom. Je preto potrebné zaistiť dostatok času nielen pre tvorivú aktivitu, ale tiež pre rozhovory o zážitkoch z tvorby. Deti sa po artefiletických výtvarných aktivitách spoločne zamýšľajú nad svojou tvorbou a využívajú pritom svoje zážitky a dojmy z procesu tvorenia, zameriavajú sa na svoje prežívanie a využívajú doteraz nadobudnuté vedomosti a skúsenosti.
V rozhovore sa treba zaoberať rozdielmi subjektívneho vnímania rovnakého predmetu alebo témy. Každý človek, príp. určitá skupina ľudí, má svoju jedinečnú osobnú skúsenosť pre určitý koncept, tj. pre obsah, ktorý je témou dialógu. Vlastnú jedinečnosť a osobitosť si však môžeme uvedomiť až pri „stretávaní“ s druhými ľuďmi. Dialógy podmienené vedomím rozdielnosti patria k najplodnejším zdrojom poznávania. V artefiletika sa im hovorí „reflektívny dialóg“.
Aktívna vzájomná komunikácia vedie k hlbšiemu poznávaniu a rozvíja kreatívne myšlienkové pochody. V priebehu aktívneho rozhovoru medzi deťmi sú prediskutované nové poznatky zo zážitkového procesu na základe vlastných skúseností. V konfrontácii rozdielnych názorov majú deti možnosť uvedomiť si jedinečnosť vlastného prežívania, čo vo finále vedie k vzájomnému obohacovaniu a rešpektu.
Rovnako tak aj akási „autoreflexia“, spätné pýtanie sa samého seba, čo som vytvoril, ako som to vytvoril, a následná prezentácia vlastných pohnútok vedie k hlbšiemu sebapoznávaniu.
Zhoda a rozdiely medzi individuálnymi skúsenosťami detí je dôležitým momentom pre osobnostné predpoklady sprevádzajúceho dospelého. Ten by mal byť podkutý vo zvládaní skupinovej dynamiky, v spôsobe poskytovania empatickej reakcie i v reflektovaní diania cez spätnú väzbu.
Artefiletika stavia na objavnom vzdelávaní („Heuréka, mám to!“) a zvláštnu pozornosť venuje zážitkom a osobným skúsenostiam. Je jedinečným nástrojom, pretože vznikla so zámerom priblížiť výchovu a vzdelávanie k osobnému zážitku a vlastnej skúsenosti detí. Tento proces je preto nevyhnutné sprevádzať reflexiou.
Námety na otázky reflektívneho dialógu:
Ako sa ti tvorilo?
Čo ti pri tvorení napadlo? Čo ti bežalo hlavou?
Ako si sa cítil? Ako si sa mal?
Ako si postupoval?
Ako vnímaš svoj obrázok teraz?
Chcel by si niečo pridať/ubrať/zmeniť? Ak áno, čo by to bolo?
Čo tvoj obrázok/výtvor zobrazuje?
Aký materiál/farby/papier si si vybral a prečo?
Lepšie sa ti tvorí samému alebo vo dvojici alebo v skupine?
Ako sa ti pozdávala téma/námet?
Ako sa ti na tému tvorilo (ľahko, ťažko)?
Reflektívny dialóg podľa Slavíka (2001) by mal rozvíjať tvorivé myslenie a viesť k hlbšiemu poznaniu seba i druhých. Kultivuje schopnosť vyjadrenia vlastného názoru a zároveň učí načúvaniu a rešpektu voči odlišnému názoru. Osvojenie si princípov vedenia dialógu má širší preventívny vplyv na skupinu. Ďalším dôležitým bodom je výtvarná aktivita, v rámci ktorej dochádza k prepojeniu poznávania sveta s poznávaním seba samého. Tento princíp je zdrojom psychického zdravia, pretože rozvíja tvorivý potenciál, ktorý je možné aplikovať aj na iné ako umelecké oblasti (napr. na kreatívne riešenie problémov) a je zdrojom zdravého chápania a sebahodnotenia. Prostredníctvom výtvarného zážitku môže dochádzať k uvedomeniu si seba samého v kontexte svojho sociálneho prostredia.